Ekvilibristika Fica v politike a jej dopad na občanov

Autor: Peter Puškár | 9.3.2012 o 9:50 | (upravené 9.3.2012 o 17:10) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  447x

Pán Fico pravidelne stráca súdnosť a jeho priaznivci stratu súdnosti s obľubou prijímajú, lebo je v táraní taký milý a rozhodný. S veľkou obľubou sľubovačne táral napr. keď sa vyhrážal, že štát môže vyvlastniť energetické podniky zahraničným investorom, ak nebudú zohľadňovať kúpyschopnosť obyvateľstva. Takéto vyhrážky zachádzajú za hranice zdravého rozumu.

Takáto vyslovená hlúposť sa dá pochopiť tak len u Evo Moralesa, ajmanského indiána, bývalého pastiera oviec, pestovateľa koky, ktorý vyrástol v horách a školu poznal len z rozprávania. Tento bolívijský prezident tiež o dušu zoštátňuje, pričom rád zdôrazňuje, že zoštátňovanie nie je znárodňovanie. So svojím veľkým kamošom Hugom Chávezom vedú svoje krajiny a tým aj svojich občanov do ešte strašnejšej chudoby, než bola tá, v akej žili, kým sa tam nezjavili títo dvaja spasitelia. Darí sa im to len preto, že ľudia sa nechávajú ohlupovať ich krasorečením. Samozrejme než to občania zistia, budú do vtedy napáchané nemalé ekonomické škody na ujmu samotných občanov.

Je len pochopiteľné, že takýmito táraninami možno osloviť len tú najnižšiu vrstvu obyvateľstva. Robert Fico to veľmi dobre vie, pretože takéto vyhlásenia sú u nej prijímané s potešením, lebo nedokáže pochopiť, čo by to v skutočnosti znamenalo, keby sa tieto táraniny zmenili na činy. Áno, veľmi pekne sa počúva, ako predseda vlády, veľký hrdina, nahnevaným hlasom rozpráva, že nemôže nechať ľudí „v štichu,“ pretože ceny energií nezohľadňujú kúpyschopnosť obyvateľstva. Je to úplne zvrátená logika. Keď už by sa malo v tej zvrátenosti hovoriť o prispôsobovaní cien kúpyschopnosti obyvateľstva, tak na prvom mieste by museli byť ceny potravín, a to nielen preto, že tvoria ďaleko najvyššiu položku vo výdajoch ľudí, ale aj preto, lebo sú skoro rovnaké ako napríklad v susednom Rakúsku, kde majú priemernú mzdu niekoľkonásobne vyššiu ako u nás. Podľa Ficovho prístupu, prečo by sme neznárodnili aj výrobcov potravín a obchody, čo ich predávajú? Nuž a čo u cien benzínu a nafty, ktoré sa premietajú aj do cien ostatných výrobkov a služieb? Tie vari zodpovedajú našim príjmom? Naopak, tie patria k najvyšším v EÚ. Avšak nie pre nenásytné zahraničné monopoly, ako zvykne ohlupovať súdruh Fico, ale preto, že si náš nenásytný štát z ceny, ktorú za ne zaplatíme, doslova uchmatne viac ako polovicu, aby mal na rozhadzovanie pre svojich blízkych parazitov.

To už klamárovi Ficovi nevadí, že keď bol v opozícii, sľuboval zníženie nehorázne vysokých spotrebných daní na palivá a pohonné hmoty. Dokonca, pokiaľ bol v opozícii a nemal zodpovednosť, pre zaujatie dôveryhodnosti podal až päť návrhov zákona na zníženie spotrebných daní. Posledný z návrhov podal dokonca tesne pred voľbami v máji roku 2006. No keď sa dostal k moci, nechal ľudí „na holičkách,“ lebo zákon nezmenil a zdieral z nich, čo sa len dalo a popri tom nezabudol klamať o tom, prečo musí robiť také alebo onaké veci.

Najzaujímavejšie a zároveň najčudnejšie na tom všetkom táraní je, že väčšina poslancov Smeru sú podnikatelia. Dokonca najbližší Ficovi spolupracovníci sú zazobaní kapitalisti, teda ťažko môžu súhlasiť s takýmito rečami o vyvlastňovaní zahraničných investorov a s podobnými juhoamerickými táraninami. Určite vedia, že je to totálny nezmysel a navyše si uvedomujú, ako neskutočne to Slovensku škodí. Totiž, ktorý normálny, zodpovedný investor môže dať peniaze do štátu, ktorého predseda vlády sa oháňa neskutočnými nezmyslami o vyvlastnení? Zaujímavé je, že Ficovi blízki s ním určite nemôžu súhlasiť. Aj tak však zaryto mlčia, ba dokonca niektorí zarytí Smeráci tieto táraniny obhajujú ešte väčšími táraninami. Čo im teda zatvára ústa? Čo ich vedie k obhajobe takých táranín? Strach alebo skôr túžba zostať s ním vo vysokých sférach poliky čo najdlhšie a urvať si, čo sa ešte dá? Veď napokon, ak by sa zoštátnili plynárne či elektrárne, bude pre tých najvernejších viac ako dosť.

My, čo máme dobrú pamäť, vyznáme sa v ekonomike a nezabúdame, veľmi dobre vieme, ako stranícki nominanti drancovali tieto štátne podniky, kým patrili štátu. Práve plynárne a elektrárne viedli nominanti SDĽ, v tom čase rodnej to strany súdruha Fica. Tí tieto podniky drancovali nielen zlým manažérskym riadením, ale najmä napojením na rôzne príživnícke firmy členov a straníckych priaznivcov SDĽ, ktoré mali za svoje služby neodôvodnene vysoké ceny a neraz poskytovali aj fiktívne služby, len aby čo najviac peňazí z týchto podnikov vycicali. Toto bola skvelá stranícka dojná krava, ktorá dojila štátne peniaze. Tu získal Fico cez SDĽ veľmi dobré vedomosti a skúsenosti o tom, aké je výhodné mať štátne podniky a pritom vládnuť, aby mohol cez svojich nominantov veľmi rafinovane rozkrádať majetok pre veľmi úzky okruh ľudí, aj keď tento majetok patrí rovným dielom všetkým občanom SR, lebo je štátny. Keďže Fico veľmi dobre vie, ako blahodárne prijímajú tie najnižšie vrstvy obyvateľstva známu zaklínaciu formulku ešte z čias mečiarizmu – „naše si nedáme“ – v jeho reči „privatizovať nebudeme,“ preto ho nesmierne teší, že cez štátne podniky môže mať on a jeho blízky okruh ľudí taký rafinovaný a pritom trvalý príjem. To mu vôbec nevadí, že ohlupovanie je najľahší a najúčinnejší prostriedok na kradnutie. Veď jeho priaznivci to dokonca s nadšením prijímajú. Privatizovať jednoducho nemá záujem, lebo pri privatizácii môže mať len jednorázový príjem cez tajný úplatok. Pre Fica je však najrozhodujúcejšie, že sa mu privatizáciou stratí možný trvalý korupčný príjem cez štátny podnik!

Najlepšie je túto skutočnosť možné preukázať na faktoch podložených štatistickými číslami. V časoch, keď bol plynárenský priemysel ešte štátny a patril pod správu Ficových vtedajších spolustraníkov z SDĽ, vykazoval z vyššie uvedených dôvodov doslova žobrácky zisk. V roku 1999 bol zisk štyri miliardy Sk, v roku 2000 bol v strate takmer miliardu Sk a o rok neskôr dosiahol zisk ani nie pol miliardy korún. Po privatizácii, čuduj sa svete, dostáva štát ako už len polovičný vlastník (51 % akcií) prostredníctvom dividend v priemere ročne skutočné peniaze, ktoré štát dostáva po privatizácii. Sú teda v prospech všetkých občanov a nielen pre vybranú skupinu straníckych lídrov. Len pre informáciu, dividendy sa vyplácajú z čistého zisku. Keď 51 % tvorí 13 miliárd, tak celkový priemerný čistý zisk za plynárenský priemysel musí byť minimálne 25 miliard korún ročne. Zaiste každému musí byť jasné, aký obrovský možný zdroj príjmu bol pre každý rok odrezaný od vládnuceho straníckeho vplyvu.

 

http://www.pravoaspravodlivost.sk

http://www.facebook.com/STRANAPRAVOASPRAVODLIVOST

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?